Liptovský Peter
Váš nákup môžete dokončiť na tomto mieste. Doručenie kuriérom za 2,99 € do 10 dní.
Výprázdniť košík

Významné osobnosti Liptovského Petra

 

Helena AmbrosováHelena Ambrosová

(*31. 8. 1934 Liptovský Mikuláš)
akademická maliarka

Detstvo a mladosť prežila v Liptovskom Petre. Maturovala v roku 1952. Absolvovala Vysokú školu umelecko-priemyslovú v Prahe, pri profesorovi Karolovi Svolinskom v roku 1959. Po štúdiách sa usadila v Moste(ČR), kde žije so svojím manželom, akademickým maliarom Karolom Bořeckým. Okrem krajiniek zo Slovenska a Francúzska, maľuje figúru a zátišie. Trvalým námetom jej tvorby však ostáva dnes už neexistujúci starý Most. Jej diela mohli vidieť záujemcovia na výstavách v Moste, Prahe,Tepliciach, Lounoch, Litvínove, Chomutove, Ústí nad Labem, Sduchcove, Dečíne, Karlových Varoch, Přerove, Kutnej Hore, Mariánskzch Lázňach, Plzni, ale aj v Granade, Gelsenkirchenu, Emsdettene, Glandbecku, Marlu, Bottrope, Ludenscheide, Liptovskom Mikuláši, Dijonu a v Paríži. Jej diela sú zastúpené v súkromných zbierkach doma aj vo svete.

Oľga Bajusová - ŠintajováOľga Bajusová - Šintajová

(*8. 9. 1954 Liptovský Peter - † 18. 11. 2012 Bufallo, NY, USA)
akademická maliarka, ilustrátorka

Vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, Katedru grafiky a knižnej ilustrácie u profesora Albína Brunovského. Od roku 2003 žila v Spojených štátoch amerických. Oľga Bajusová sa venovala predovšetkým časopiseckej a knižnej ilustrácii určenej najmä pre mladšie deti, grafike a sporadicky aj animovanému filmu. Jej postavy, či už ľudské, zvieracie alebo rozprávkové sú vždy sympatické a pre detského čitateľa veľmi príťažlivé. Vďaka nim sa deti ľahko stotožnia s textom a pochopia literárny obsah knihy. Jej ilustrácie sú plné farieb len s malým náznakom štylizácie. Zvieracím figúram často prepožičiava ľudskú typológiu – oblieka ich do ľudských šiat, prípadne ich zasadzuje do interiérov ľudských obydlí a nechá ich komunikovať s ľudskými postavami. Ilustrácie v jej podaní evokujú fantazijný svet zvierat a víl v krajinách so žiarivými farbami. Ilustrovala viac ako tridsať kníh na Slovensku aj v zahraničí.

Štefan V. BellaŠtefan V. Bella

(*2. 5. 1880 Liptovský Peter - †28. 12. 1952 Bratislava)
stavebný odborník

Pochádzal z rodiny evanjelického farára Štefana Bellu. Po získaní základného vzdelania v rodisku a privátne u otca, skončil v roku 1897 kolegiálne gymnázium v Prešove. Stavebné inžinierstvo vyštudoval na technike v Budapešti a neskôr absolvoval študijné cesty do rôznych krajín Európy. V roku 1916 sa stal kráľovským technickým radcom s návrhom na menovanie na chorvátskeho bána. V rokoch 1921 - 1941 pôsobil ako vysokoškolský profesor vodných stavieb na technike v Záhrebe. V roku 1936 bol vyznamenaný Radom juhoslovanskej koruny IV. triedy za technické zásluhy a činnosť v melioráciách. V rokoch 1941 - 1952 prednášal na SVŠT v Bratislave, bol vedúcim ústavu meliorácií, vedúci I. ústavu vodného staviteľstva a hospodárstva SVŠT a od roku 1950 bol vedúcim katedry melioračno-zdravotnej na Fakulte inžinierskeho staviteľstva SVŠT. Bol celoeurópskym odborníkom v oblasti melioračných stavieb. V rokoch 1943 - 1944 a 1946 - 1947 bol rektorom SVŠT v Bratislave.

Mária BellováMária Bellová

(*10. 11. 1885 Liptovský Peter - †20. 11. 1973 Príbovce)
prvá slovenská lekárka

Narodila sa v rodine evanjelického farára Štefana Bellu. Základné vzdelanie nadobudla v rodisku, dievčenskú školu navštevovala v Pančeve, meštiansku školu v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1901 – 1905 bola externou študentkou gymnázia v Banskej Štiavnici, v rokoch 1905 – 1906 mimoriadna žiačka. V rokoch 1906 – 1910 študovala na lekárskej fakulte budapeštianskej univerzity. Titul MUDr. Získala v roku 1911 a v roku 1912 bola na študijnom pobyte v Berlíne a Paríži. Ako praktikantka pôsobila v psychiatrickej liečebni v Pécsi, krátko v Trenčíne. Od roku 1913 pracovala ako lekárka v Targu Mures, od roku 1921 ako sekundárna lekárka chirurgického oddelenia nemocnice v Košiciach. V roku 1925 odišla pracovať do detskej tuberkulóznej liečebne v Dolnom Smokovci, kde sa neskôr stala primárkou. Od roku 1947 bola odborná lekárka - ftizeologička. Od roku 1957 žila na dôchodku v Príbovciach, kde aj zomrela. Za celoživotné dielo v boji proti tuberkulóze bola vyznamenaná v roku 1955 Radom práce.

Dušan ČatlošDušan Čatloš

(*4. 5. 1914 Liptovský Peter - †30. 6. 1960)
vojak

Bol mladším bratom Ferdinanda Čatloša. Po skončení štúdií sa 1. 1. 1939 stal poľným pilotom a v roku 1940 absolvoval Vojenskú akadémiu v Banskej Bystrici. Od letky 13 v Piešťanoch bol odvelený 15. 11. 1941 a trvalo pridelený na letisko Mokraď. Napriek tomu bol 10. 11.1942 odvelený k letke 11 Zaisťovacej divízie do poľa a na Mokraď sa vrátil 15. 3. 1943. V období povstania sa zdržiaval v partizánskej skupine v Račkovej doline. Od 4. februára 1945 plnil spravodajské úlohy pre 1 čs. armádny zbor na základe poverenia B. Reicina, ktorý ho cez obranné spravodajstvo začlenil do štruktúr NKVD. Zúčastnil sa bojov o Liptovský Mikuláš. Stal sa príslušníkom 1. československej leteckej divízie v ZSSR, neskôr bol veliteľom letky v Poprade. V roku 1945 bol povýšený na kapitána a v roku 1946 na štábneho kapitána. Vyznamenaný bol pamätnou medailou SNP. Po vojne bol veliteľom letiska a neskôr leteckej kontroly na letisku Vajnory. Od 1. júna 1948 bol prinútený čerpať si dovolenku s čakaním a 6. novembra 1948 bol prepustený z činnej služby pre nespoľahlivosť k ľudovodemokratickému zriadeniu. Vojenskú hodnosť mu odobrali 11. januára 1950. Zomrel náhle 30. júna 1960.

Ferdinand ČatlošFerdinand Čatloš

(*7. 10. 1895 Liptovský Peter - †16. 10. 1972 Martin)
legionár, generál, minister obrany

Základné vzdelanie získal v rodnej obci a Liptovskom Hrádku. Meštiansku školu navštevoval v Liptovskom Mikuláši. Po jej ukončení pokračoval v štúdiu na Vyššej obchodnej škole v Kežmarku. V roku 1913 bol zo školy vylúčený ako člen študentského hnutia tzv. Morhistov.

Počas prvej svetovej vojny bojoval na východnom fronte a vstúpil do československých légií. Od októbra do decembra 1920 Ferdinand Čatloš v Komárne zastupoval veliteľa pluku. Pred Vianocami roku 1920 bol na vlastnú žiadosť demobilizovaný a začal pracovať vo firme Boroš-Králiček v Ružomberku ako manipulant s drevom.

Na naliehanie viacerých slovenských legionárov, najmä podplukovníka Jozefa Gregora-Tajovského, prešiel Čatloš od 1. apríla 1921 do aktívnej služby v československej armáde. Ministerstvo národnej obrany ho pridelilo do Košíc k 14. pešiemu pluku. Tu však boli všetky funkcie obsadené, a tak bol určený za veliteľa čaty. Svoju kvalifikáciu si neúnavne zvyšoval účasťou na rôznych vojenských kurzoch. Ako evanjelik politicky inklinoval k Slovenskej národnej strane a udržiaval dôverné vzťahy s Martinom Rázusom, ktorý žil od roku 1927 v Prahe. Čatloš po rôznych peripetiách zakotvil ako náčelník štábu 8. pešej divízie v Hraniciach na Morave. Po odstúpení pohraničných oblastí Československej republiky Nemcom na základe Mníchovskej dohody, Čatlošov nadriadený generál L. Krejčí ho určil za svojho zástupcu hlavného veliteľa operujúcich armád pri novozriadenej slovenskej autonómnej vláde. Poslanec Štefan Haššík, vyslanec pri Ministerstve národnej obrany v Prahe navrhol 11. januára 1939 armádnemu generálovi Syrovému povýšiť podplukovníkov gšt. F. Čatloša a A. Malára na plukovníkov gšt. Tento návrh bol však veľmi rýchlo zamietnutý.

Po vzniku samostatného Slovenského štátu sa stal ministrom národnej obrany. V apríli 1939 bol povýšený na divízneho generála aj za zásluhy v maďarsko-slovenskom pohraničnom konflikte. Nemecké záujmy v Poľsku a následné nemecké požiadavky voči slovenskej vláde si vynútili utvorenie Veliteľstva slovenskej poľnej armády v Spišskej Novej Vsi na čele s generálom Čatlošom 29. augusta 1939. Hneď na začiatku poľského ťaženia 1. septembra vstúpila do vojny aj slovenská armáda. Čatloš potom dočasne odovzdal funkciu ministra obrany Ferdinandovi Ďurčanskému. Ako jediný evanjelik v slovenskej vláde mal veľmi ťažkú pozíciu. Jeho osobné spojenectvo s Tukom bolo v roku 1940 namierené najmä proti "klerikalizácii" armády. Začiatkom roka 1941 Čatloš zmaril puč Hlinkovej gardy, ktorá mala na čelo štátu dosadiť Vojtecha Tuku. Tisova dôvera za túto službu sa voči Čatlošovi obnovila, ba ešte aj prehĺbila. Na základe toho Tiso odmietol Hitlerove a Tukove návrhy na Čatlošove odvolanie.

Po napadnutí Sovietskeho zväzu v roku 1941 sa Čatlošove postoje postupne menili. Začal sa stýkať s niektorými odbojovými zložkami. Už v roku 1943 rozmýšľal o zhromaždení dvoch divízií na východnom Slovensku, ktoré mal včas udrieť do nemeckého tyla. Túto myšlienku presadzoval od začiatku roka 1944 pod rúškom vytvorenia opevnení a bojových pozícií v Karpatoch na obranu proti Červenej armáde. Keď sa mu podarilo dislokovať dve divízie na východnom Slovensku, pokúsil sa pre ozbrojený odpor voči Nemcom prehovoriť aj prezidenta J. Tisa, čo sa mu však nepodarilo. Po vypuknutí povstania však londýnske vedenie tak dlho váhalo koho poveriť velením divízií medzi generálom Malárom a plukovníkom gšt. Talským. Po znepokojujúcich správach nemeckých pozorovateľov na Slovensku a zintenzívnení partizánskej činnosti na východe Slovenska, bolo od 12. augusta 1944 vyhlásené na Slovensku stanné právo. Generál Čatloš osobne riadil trestné akcie proti partizánskym jednotkám tak, aby neboli nájdené, pri včasnom informovaní partizánov mu pomáhal spravodajský dôstojník Ján Stanek. Výsledok protipartizánskej akcie bol potom negatívny. Čatloš 4. augusta 1944 poskytol svoje lietadlo na odlet povstaleckej delegácie do Moskvy v zložení K. Šmidke a M. Ferjenčík, ktorí niesli aj tzv. Čatlošove memorandum, ktoré navrhovalo pomoc Červenej armáde pri postupe na Nemecko, zrušenie vojnového stavu Slovenska so Sovietskym zväzom, odstránenie súčasnej vlády a iné. Sovietske vedenie však k tomu nezaujalo konkrétne stanovisko a domáci odboj nechcel s Čatlošom spolupracovať.

Na veľký tlak Nemecka bol Čatloš odvolaný z velenia všetkých armádnych jednotiek a nahradený generálom Turancom. Čatlošovi ostalo len vedenie rezortu obrany. Po vypuknutí povstania musel Čatloš ako minister obrany prečítať do rozhlasu prejav pripravený Tidom J. Gašparom o príchode nemeckých jednotiek na ochranu Slovenska proti partizánom. Krátko na to opustil Bratislavu a 2. septembra sa hlásil na velení v Banskej Bystrici ochotný zapojiť sa do povstania na úseku, ktorý mu bude od velenia pridelený. Podplukovník M. Vesel žiadal Čatloša, aby skoncipoval rozhlasový prejav, ktorý by negoval predchádzajúci. Pre nesúhlas vedenia SNR sa však neuskutočnil. Golian mu zároveň oznámil, že povstalecké velenie s ním nepočíta (bolo to aj napriek súhlasu SNR, čo si Golian neskôr vyčítal). Krátko na to bratislavský rozhlas oznámil, že Čatloš bol pre velezradu degradovaný na obyčajného vojaka. Neskôr sa Čatloš ocitol v zajatí jegorovovej 1. československej partizánskej brigády spolu s gen. Turancom. Letecky boli potom z Troch Dubov 15. 9. 1944 dopravení do Kyjeva a odtiaľ do Moskvy, kde sa Čatloš stal väzňom Butyrskej väznice. Odtiaľ ho previezli 17. decembra 1946 do väznice ministerstva štátnej bezpečnosti. V nasledujúcom roku bol odovzdaný do Bratislavy, kde ho Národný súd 10. decembra 1947 odsúdil na 5 rokov väzenia. Z tohto mu odrátali pobyt v sovietskom väzení a v roku 1948 bol prepustený na slobodu. Zomrel 16. októbra 1972 vo veku 77 rokov v Martine.

Pavol Ján Čatloš Ovčiarik, starší

(*10. 1. 1828 Liptovský Peter - †4. 7. 1893 Liptovský Peter)
murársky majster

Narodil sa v rodine Jána Čatloša a Anny, r. Zaťkovej. Za murára sa vyučil v Pešti a neskôr na základe cechového oprávnenia získal kvalifikáciu samostatného murárskeho majstra. V revolučných rokoch 1848 - 1849 spolu s družinou 50-tich mládencov z Liptovského Petra, Jamníka a Dovalova bol medzi hurbanovskými dobrovoľníkmi, za čo bol neskôr chytený a väznený. Bol horlivým propagátorom spolkov miernosti.

Baltazár Demian

(*16. 5. 1803 Liptovský Peter - †28. 11. 1851 Dolný Kubín)
lekár, osvetový pracovník a maliar

Bol synom kňaza Juraja Demiana. Lýceum vyštudoval v Kežmarku. V rokoch 1824-1830 študoval medicínu v Budapešti. V roku 1830 sa stal doktorom medicíny na základe dizertačnej práce. Neskôr študoval maliarstvo v Nemecku. Po skončení štúdií sa stal lekárom v Dolnom Kubíne, neskôr bol hlavným lekárom Oravskej, Liptovskej a Trenčianskej stolice. V tejto funkcii podnikol cesty do Rakúska, Talianska a Nórska. Za zamedzenie šírenia epidémie cholery v ruskej armáde na Orave v roku 1848 bol v roku 1850 vyznamenaný ruským vojenským radom svätého Stanislava. Bol zakladateľom spolkov miernosti na Orave. Bol prívržencom Štúrovej jazykovej reformy. Svoje články odmietajúce alkoholizmus uverejňoval v Slovenských národných novinách. Amatérsky sa venoval aj krajinomaľbe, portrétu a historickému žánru.

Bedrich Dérer

(*1860 Háj - †1926 Liptovský Peter)
učiteľ, cirkevný pracovník

Július DérerJúlius Dérer

(*23. 5. 1895 Liptovský Peter - †1963 Bratislava)
evanjelický kňaz, publicista, osvetový pracovník

Narodil sa v rodine evanjelického učiteľa. Ľudovú školu navštevoval v rodisku, neskôr prešiel do školy v Liptovskom Hrádku. V rokoch 1905 – 1906 študoval na evanjelickom lýceu v Kežmarku a v rokoch 1906 – 1913 v Bratislave. Dérer patril k talentovaným študentom, získaval štipendiá a napokon 22. júna 1913 zmaturoval s vyznamenaním. Rozhodol sa pokračovať v teologických štúdiách na Teologickej akadémii v Bratislave. 12. júna 1917 bol ordinovaný v Balášskych Ďarmotách za kňaza. Ako zborový kaplán pôsobil v rokoch 1917 – 1919 v Modre. Následne pôsobil až do roku 1935 ako zborový farár v Dačovom Lome. V roku 1935 sa vrátil do Modry, kde pôsobil do roku 1957 tiež ako farár. Potom mu bol odobratý štátny súhlas vykonávať kňazské povolanie. Do svojej smrti pôsobil ako skladník. Po smrti pracoval v Podzemných stavbách v Bratislave. Popri svojej hlavnej profesii bol administrátorom Dunajského seniorátu, v rámci ktorého sa zaslúžil o vytvorenie 18 presídleneckých cirkevných zborov. Od roku 1923 bol zapisovateľom Všeobecnej vnútromisijnej a pastorálnej konferencie. V roku 1947 sa stal predsedom Spolku evanjelických a. v. kňazov. Pod jeho predsedníctvom schválil v r. 1949 SPEVAK tzv. Piešťanský manifest – rezolúciu proti návrhu vlády, ktorý upravoval pomer cirkvi a štátu. To sa stalo podnetom na Dérerovo perzekvovanie. Počas 2. svetovej vojny riskoval život, aby zachránil židovské deti pred koncentrákom (in memoriam mu bolo za to udelené ocenenie Spravodlivý medzi národmi), navštevoval väznených evanjelických kňazov.

Ján Dérer

(*20. 1. 1897 Liptovský Peter - †9. 8. 1979)
evanjelický a. v. farár

Bol synom učiteľa Bedricha Dérera a Evy rodenej Čatlošovej. Mal osem súrodencov. Základné vzdelanie získal v rodisku a v Liptovskom Hrádku. Študoval na evanjelických lýceách v Kežmarku a Bratislave v rokoch 1915 – 1919. Ako kaplán pôsobil v L. Mikuláši a Dobrej Nive. Potom pokračoval v štúdiu na Husovej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Prahe a v Lipsku v rokoch 1921 – 1923. V rokoch 1923 – 1979 bol kňazom v Kráľovej Lehote, kde aj zomrel. Pochovaný je v Liptovskom Petre. Zastával aj úrad liptovského konseniora a bol aj administrátorom zboru na Vyšnej Boci. Písal obecnú kroniku v Kráľovej Lehote. V roku 1923 bol spoluzakladateľom Včelárskeho spolku pre Horný Liptov so sídlom v Kráľovej Lehote a v rokoch 1928 – 1947 bol jeho predsedom. Počas SNP bol predsedom revolučného národného výboru v K. Lehote.

Ladislav Dérer

(*15. 12. 1898 Liptovský Peter - †16. 6. 1971 Bratislava)
lesný odborník, vysokoškolský pedagóg

Brat Jána Dérera. Po získaní základného vzdelania v rodisku a gymnaziálnom štúdiu v Kežmarku a Bratislave študoval v rokoch 1919 - 1922 na lesnom oddelení Českého vysokého učenia technického v Prahe a tu v roku 1924 získal titul inžiniera. Od roku 1923 bol zamestnancom taxačného oddelenia Riaditeľstva štátnych lesov a majetkov v Banskej Bystrici. V roku 1924 sa stal správcom štátnych lesov v Cerekvici pri Hořiciach, od roku 1925 pracoval na správe píly v Znojme a v roku 1926 na správe štátnych lesov v Topoľčiankach. V rokoch 1927 - 1936 bol prednostom lesnej správy v Kokošovciach na východnom Slovensku a neskôr v Žarnovici. V rokoch 1939 - 1943 bol inšpekčným úradníkom na pestovanie a ťažbu lesov v Liptovskom Hrádku a potom dva roky v Solivare. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania, za čo bol vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939 a Radom SNP II. triedy. Po vojne sa stal generálnym riaditeľom štátnych lesov a majetkov v Bratislave. Od roku 1948 bol štyri roky profesorom na Vysokej škole lesného a poľnohospodárskeho inžinierstva v Košiciach a rok na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene. V rokoch 1953 - 1954 bol neoprávnene väznený, neskôr pracoval v Lesostave Revúca a v Lesnom závode v Bratislave. V roku 1958 odišiel na dôchodok a od roku 1968 až do smrti prednášal na vysokej škole vo Zvolene na tému Svetové lesné hospodárstvo. Ako lesný odborník zavádzal nové metódy v ťažbe a manipulácii s drevom a v pestovateľskej technike. Zaoberal sa výberovým spôsobom porastného hospodárenia. Pre tento účel založil výskumný objekt na Bielom Váhu. Bol autorom viacerých vedeckých a pedagogických prác, článkov, úvah, príručiek a učebníc.

Ján DroppaJán Droppa

(*4. 10. 1891 Liptovský Peter - †8. 3. 1948 Liptovský Mikuláš)
lekár, organizátor zdravotníctva

Základné vzdelanie získal v rodnej obci. Medicínu študoval v Budapešti. Od roku 1914 pôsobil ako lekár v Prahe, neskôr počas prvej svetovej vojny získal prax ako vojenský lekár. Po roku 1919 pôsobil ako lekár, od roku 1930 bol riaditeľom nemocnice v Palúdzke. Bol ženatý s Darinou Hubkovou, pochádzajúcou z významnej mikulášskej rodiny. Stal sa obľúbeným lekárom a to najmä ako internista a odborník v liečení pľúcnych chorôb. Pôsobil ako lekár okresnej sociálnej poisťovne, neskôr ako hlavný lekár. Po otvorení Štátnej nemocnice v Palúdzke sa v roku 1930 stal jej riaditeľom. V rokoch druhej svetovej vojny sa tu liečili a pred fašistami skrývali mnohí ranení, ale i zdraví odbojári. Popri zodpovednej, náročnej práci sa angažoval aj v Čs. Červenom kríži, Masarykovej lige proti tuberkulóze a jej detskej zotavovni v Železnom. Zaslúžil sa o vznik ošetrovateľskej dvojročnej školy v Liptovskom Mikuláši. Angažoval sa aj v evanjelickej a. v. cirkvi - bol presbyterom v Palúdzke, seniorálnym presbyterom v Liptovskom Mikuláši. Ako odborník sa špecializoval na vnútorné choroby, najmä pľúcne a z tejto oblasti aj publikoval články v odborných časopisoch.

Peter GažoPeter Gažo

(*7. 11. 1935 Liptovský Peter - †7. 10. 2008 Košice)
divadelný herec

V roku 1954 absolvoval Filmovú školu v Čimeliciach. V rokoch 1954 - 1959 pôsobil ako člen Dedinského divadla, v rokoch 1959- 1963 ako člen Krajového divadla v Spišskej Novej Vsi, v rokoch 1963 - 1964 ako člen činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove, od roku 1964 ako člen činohry Štátneho divadla v Košiciach. Vo všetkých súboroch vytváral veľké a závažné role chlapčenských postáv a typov mladých zrelých mužov (napr. Mercutio v Shakespearovej hre Rómea a Júlia). Súvislú líniu v jeho hereckej činnosti vytvárajú najmä hrdinské postavy dramatického charakteru ako napríklad Radúz v Zeyerovej hre Radúz a Mahuliena, Proctor v Millerových Salemských bosorkách, Nil v Gorkého Meštiakoch. Jeho herectvo sa však uplatnilo aj v komediálnych žánroch. Popri divadle účinkoval aj v rozhlase a televízii. V roku 2004 dostal cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo.

Ján Hejtmánek

(*17. 11. 1905 Plzeň - †23. 12. 1978 Liptovský Peter)
včelár, pedagóg, korešpondent SAV

Narodil sa v rodine poštového úradníka. Ľudovú školu a nižšiu reálnu školu vychodil v rodisku. Potom navštevoval vyššiu hospodársku školu. V rokoch 925 – 1929 študoval na Českom vysokom učení technickom v Prahe odbor poľnohospodárske inžinierstvo. V rokoch 1930 – 1934 pracoval vo Výskumnom ústave včelárskom v Dole při Libčiciach nad Vltavou. V rokoch 1934 – 1936 bol správcom Výskumnej stanice včelárskej v L. Hrádku a v rokoch 1936 – 1938 v Židlochoviciach při Brne. V rokoch 1938 – 1973 bol riaditeľom Výskumnej stanice včelárskej v Liptovskom Hrádku a potom jej vedeckým pracovníkom až do smrti. Popri zamestnaní prednášal včelárstvo aj na Slovenskej vysokej škole technickej. V roku 1946 získal hodnosť docenta a v roku 1965 profesora. Bol zakladateľom včelárskeho výskumu na Slovensku. Zaoberal sa anatómiou a fyziológiou včiel. Napísal viac ako 52 vedeckých prác a 200 odborných článkov.

Ján Hlavaj, starší

(*26. 2. 1851 Liptovský Peter - †28. 2. 1920 Liptovský Peter)
murársky majster

Bol zakladateľom murárskej tradície v rodine Hlavajovcov. Spolu s partiou murárov vykonával stavebné práce na stavbách v Liptove a Turci. V rokoch 1888 - 1889 pracovali v Martine na stavbách Národného domu, sporiteľne, pivovaru, meštianky. V Liptove stavali kostoly v Nemeckej (Partizánskej) Ľupči a Važci. V Sučanoch parnú teheľňu a viacero rodinných domov. V partii pracoval spolu s kmotrom Petrom Uličným od Mikušov a so švagrom Jánom Uličným. S manželkou Evou, r. Čatlošovou (*1854 - †1928) mali dvoch synov Jána a Jozefa a dcéry Evu a Máriu.

Ján Hlavaj, mladší

(*13. 12. 1879 Liptovský Peter - †28. 4. 1963 Martin)
murár, stavebný podnikateľ

Narodil sa v rodine murára Jána Hlavaja, staršieho a Evy Čatlošovej. Základné vzdelanie získal v Liptovskom Petre v rokoch 1885 - 1891. Od roku 1891 sa murárskemu remeslu vyučil pri svojom otcovi. Neskôr študoval na priemyselnej škole v Budapešti a v roku 1904 zložil staviteľské skúšky. V roku 1905 bol murárom v Turanoch, neskôr sa odsťahoval do Martina. Bol spoločník významne staviteľskej firmy Hlavaj-Palkovič-Uličný. Staviteľ významných budov v Martine: druhej budovy Matice slovenskej, novej budovy Slovenského národného múzea a nemocničné pavilóny. V Bratislave evanjelický kostol, družstevné domy na Námestí SNP a iné. Okrem svojej neustávajúcej národnej a kultúrnej aktivity v rodisku sa angažoval aj v Martine, kde pracoval v Slovenskom spevokole, viedol tajnú organizáciu slovenskej mládeže, za čo bol viackrát perzekvovaný. Prispieval svojim článkami do slovenskej tlače. Bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie. Po vzniku republiky bol členom komisie Obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave, podpredseda spoločného výboru Štátnej rady živnostenskej, člen kuratória Štátneho ústavu pre zveľaďovanie živností v Martine. Člen výboru Matice slovenskej, člen zastupiteľstva Považskej župy, redaktor časopisu Slovenský remeselník a obchodník. V roku 1919 bol jedným zo zakladateľov Slovenskej remeselníckej jednoty, od roku 1925 bol predsedom ústredia Slovenskej remeselníckej a obchodnej jednoty, člen živnostenskej rady v Prahe. Bol ženatý s Máriou Vladárovou. Dcéra Jána Hlavaja Mária Klimová, rodená Hlavajová (*9. 6. 1908 Martin - †2. 2. 1954 Košice) bola prekladateľkou z ruštiny, nemčiny, francúzštiny a angličtiny.

Jozef Hlavaj

(*1. 3. 1885 Liptovský Peter - †5. 3. 1970 Martin)
staviteľ a projektant

Bol bratom Jána Hlavaja st. Murárskym učňovským výcvikom prešiel v Budapešti a po jeho skončení vyštudoval Vyššiu stavebnú priemyselnú školu v Budapešti, ktorú ukončil teoretickou skúškou v roku 1909 Po návrate z Pešti pracoval ako praktikant spolu s bratom Jánom v Martine, kde spolu s inými v roku 1920 utvorili stavebnú spoločnosť Hlavaj-Palkovič-Uličný. Po vzniku Československej republiky sa stal organizátorom staviteľstva na Slovensku. Do slovenčiny preložil maďarské zákony o stavebníctve a nariadenia o stavebných remeslách, ktoré prevzala aj prvorepubliková legislatíva. Písal do viacerých odborných časopisov a je spoluautorom učebnice O murárskom remesle, ktorá vyšla v roku 1941. V stavebnom priemysle ostal pracovať aj po roku 1948, keď pomáhal zorganizovať existenciu Československých stavebných závodov v Martine. Jeho dcéra Soňa Hollá – Hlavajová (*28. 12. 1920 Martin - †21. 9. 1995 Bratislava) prekladala z ruštiny, francúzštiny a nemčiny. Cez vojnu sa zapojila do SNP, bola pracovníčkou Povereníctva pre veci vnútorné, po potlačení povstania pracovala v povstaleckých jednotkách v horách. Po vojne pracovala na Povereníctve školstva, neskôr v Slovenskej pedagogickej knižnici.

Eva Hlavajová

(*21. 10. 1874 Liptovský Peter - †13. 8. 1914 Budapešť)
divedelná ochotníčka

Sestra Jána a Jozefa Hlavajovcov. Bola manželkou podujímateľa stavieb Jána Palkoviča Mikuša *24 .6. 1871 - †1. 11. 1910.

Mária Hlavajová

(*3. 10. 1887 - †1957)
divadelná ochotníčka

Sestra Jána a Jozefa Hlavajovcov. Obidve sestry boli divadelne nadané a hrávali v ochotníckych divadelných predstaveniach v obci. Mária bola v roku 1920 dokonca vybratá na skúšky do pripravovaného Slovenského národného divadla a neskôr hrávala v bratislavskom rozhlase. Mária Hlavajová bola úradníčkou v staviteľskom podniku Hlavajovcov v Martine.

Dušan Choma

(*25. 5. 1923 L. Peter - †2004 Žilina)
stavebný inžinier

Pochádzal zo známej murárskej rodiny. Ľudovú školu vychodil v rodisku, neskôr sa vyučil a odišiel na meštianku do Liptovského Hrádku. Po roku 1938 pracoval ako lesný a stavebný robotník vo Svaríne a na Mokradi. V rokoch 1942 – 1946 študoval na priemyselnej škole stavebnej v Bratislave. Po vojne pracoval u Baťu vo Svite a potom odišiel na základnú vojenskú službu. Od roku 1949 pracoval v stavebných podnikoch v Liptovskom Mikuláši, Prešove a Dubnici ako stavbyvedúci. Neskôr bol riaditeľom Stavoindustrie. V rokoch 1958 – 1989 bol riaditeľom Váhostavu v Žiline. V rokoch 1962 – 1962 navštevoval Vysokú školu dopravnú v Žiline. Za svoju prácu bol ocenený viacerými vyznamenaniami: Za vynikajúcu prácu, Za zásluhy o výstavbu a v roku 1982 dostal Rad práce.

Váhostav sa stal pod jeho vedením významným podnikom. Spočiatku pracoval len na stavbe vodných diel, neskôr sa k nim pridali aj priemyselné a ekologické stavby. V roku 1989 mal podnik 6.300 zamestnancov a 780 učňov. Váhostav sa podieľal na viacerých stavbách Vážskej vodnej kaskády, na priehradách Liptovská Mara, Čierny Váh, Domaša, Ružín, Málinec, Nová Bystrica a Turček. V Liptovskom Hrádku postavil podnik výrobnú halu v Tesle, Kultúrny dom a podchod pod železnicou.

Slavko ChurýSlavko Churý

(*30. 5. 1935 Bratislava – Rača - †2006 Bytča)
historik a významný archivár

Vyrastal v Liptovskom Petre v rodine vojaka z povolania , ktorá sa neustále sťahovala a tak začal svoju školskú dochádzku v Kyjove na Morave, pokračoval v gymnaziálnych štúdiách v Štenbergu a nakoniec maturoval v Liptovskom Mikuláši. V roku 1953 začal študovať históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ale od roku 1954 pokračoval v štúdiu na Univerzite Klimenta Ochridského v Sofii, kde bol aj promovaný. Po absolvovaní vysokej školy nastúpil so služieb Krajskej správy Ministerstva vnútra, archívneho oddelenia v Bytči ako referent pre štátne archívy a archívy národných výborov v kraji Žilina. Tu, v neskoršom štátnom archíve, pracoval takmer nepretržite až do roku 1999. Výnimkou boli roky 1961 - 1963, kedy pôsobil ako riaditeľ novovznikajúceho Literárnohistorického múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši. Bol v poradí druhý riaditeľ Literárno-historického múzea Janka Kráľa v L. Mikuláši. Po svojom nástupe v roku 1961 vypracoval koncepciu špecializovaného literárno-historického múzea. Ako historik – archivár získal a zároveň spracoval pozoruhodné archívne fondy liptovskej proveniencie, čím obohatil počiatočný, ešte skromný zbierkový fond múzea. V roku 1963 zrealizoval výstavu Jánošík v histórii a tradícii, ktorú otvorili pri 250. výročí popravy legendárneho zbojníka v roku 1963. Vtedy bola na priečelí budovy múzea osadená aj tabuľa s textom: „V tejto budove súdili 17. marca 1713 legendárneho zbojníka Juraja Jánošíka.“ Múzeum v tej dobe zápasilo o svoju existenciu a upozornenie na túto historickú udalosť pomohlo múzeu svoju existenciu obhájiť. Situácia sa stabilizovala. Na dôchodku žila a pracoval v Bytči, kde zomrel a je tam aj pochovaný. Jeho rodičia milovali Liptovský Peter a ich posledným želaním bolo rozptýliť ich popol v Hájiku.

Irena Jakubcová, rodená DérerováIrena Jakubcová, rodená Dérerová

(* 3. 12. 1910 - †1995 Liptovský Peter)
lekárka, univerzitná profesorka

Patrí medzi priekopníčky detskej kardiológie na Slovensku. Narodila sa ako jedna z deviatich detí v rodine učiteľa Bedricha Dérera. Po vyštudovaní na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1935 nastúpila ako sekundárna lekárka v sanatóriu pre detskú tuberkulózu v Lučivnej. Neskôr odišla do Prahy na detskú kliniku prof. J. Brdlíka a prof. J. Švejcara, kde si pod ich odborným vedením osvojovala teoretické a praktické znalosti z detskej medicíny. Štátoprávne zmeny ju priviedli naspäť na Slovensko, pracovala ako praktická lekárka v Bratislave, neskôr ako odborná asistentka na Detskej klinike Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Významný medzník v jej odbornej orientácii nastal v roku 1948, keď absolvovala študijný pobyt v Štokholme. Po návrate založila na bratislavskej detskej klinike kardiologickú poradňu a poradňu porúch dospievania, vybudovala diagnostickú stanicu pre kongenitálne srdcové poruchy a v spolupráci s pracovníkmi Povereníctva zdravotníctva aj Doliečovací ústav na Sliači, ktorý spočiatku sama viedla, neskôr pravidelne navštevovala a kontrolovala. Položila základy dnešného detského kardiocentra v Dérerovej fakultnej nemocnici v Bratislave a detskej kardiológii sa začala venovať aj vo svojej klinickej praxi. V rokoch 1952 – 1974 úspešne viedla ako prednostka I. detskú kliniku, na ktorej zriadila výskumné laboratórium pre detskú kardiológiu a reumatológiu a školiace centrum pre Inštitút ďalšieho vzdelávania lekárov a farmaceutov pre detskú kardiológiu. Vo svojej klinickej a vedeckej praxi sa zameriavala predovšetkým na výskum fyziologických funkcií zdravého srdca novorodencov a dojčiat, ako aj ich patologickým zmenám, skúmala aj hemodynamickú adaptáciu novorodeneckej cirkulácie a juvenilnú hypertenziu.

Výsledky svojej vedeckovýskumnej činnosti spracovala vo viacerých učebniciach pre vysokoškolské a postgraduálne štúdium, v odborných prácach a štúdiách, ktoré publikovala v špecializovaných odborných časopisoch. S jej vedeckovýskumnou a klinickou prácou úzko súvisela práca organizačná, ktorá mnohokrát presahovala rámec kardiológie. V roku 1946 založila Dojčenecký ústav v Bratislave, v ktorom niekoľko rokov dobrovoľne vykonávala lekársku starostlivosť a dozor, odborne usmerňovala Detský liečebný ústav pre astmatikov na Štrbskom plese a stala sa vedúcou reumatologického laboratória.

Stala sa členkou Slovenskej pediatrickej spoločnosti, výboru Slovenskej kardiologickej spoločnosti, vedeckej rady Výskumného ústavu detskej psychológie a psychopatológie. Dostalo sa jej aj medzinárodného uznania a bola zvolená za čestnú členku Poľskej pediatrickej asociácie a za riadnu členku Európskej kardiologickej pediatrickej spoločnosti. V roku 2005 jej prezident Ivan Gašparovič prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, in memoriam.

Vladimír KostovičVladimír Kostovič

(*14. 4. 1926 Liptovský Peter - †2. 7. 1997 Bratislava)
herec

Už od roku 1942 hrával v ochotníckom krúžku v rodnej obci. Po vojne v rokoch 1947 - 1949 pôsobil ako člen divadla v Prešove, v rokoch 1949 - 1951 ako člen Armádneho umeleckého súboru Víta Nejedlého v Prahe a od roku 1951 bol členom činohry Novej scény v Bratislave. Tu vytvoril množstvo nezabudnuteľných postáv a postavičiek. Vo vyše 70 filmoch bol predstaviteľom rôznych filmových postáv: v roli Krujbeľa vo filme Ľalie poľné (1972), v roli Kusaľa vo filme Hriech Kataríny Padychovej (1973), v roli Beluša vo filme Ohnivé križovatky (1974), v roli Laciho vo filme Tetované časom (1975), v roli podplukovníka Ferenčíka vo filme Poéma o svedomí, I – II (1978) a v roli agrárnika Rozvalida vo filme Demokrati (1980).

Gustáv MartinčekGustáv Martinček

(*11. 12. 1925 Liptovský Peter - †2016 Bratislava)
stavebný inžinier

Základné vzdelanie získal v rodisku, gymnázium vyštudoval v Liptovskom Mikuláši. V štúdiu pokračoval v rokoch 1945 – 1950 na Fakulte stavebného inžinierstva SVŠT v Bratislave. Neskôr bol odborným asistentom a potom tajomník Katedry mechaniky Fakulty stavebného inžinierstva SVŠT v Bratislave. V rokoch 1951 – 1954 bol vedeckým ašpirantom. V roku 1955 obhájil kandidátsku dizertáciu a získal hodnosť kandidáta vied (CSc.). V roku 1974 získal vedeckú hodnosť DrSc. Bol vedeckým pracovníkom Ústavu stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave. V rokoch 1964 – 1987 bol vedúcim oddelenia teoretickej a experimentálnej dynamiky. Externe prednášal aj na Stavebnej fakulte SVŠT. Ťažiskom jeho vedecko – výskumnej činnosti bolo rozpracovanie teoretických a metodických otázok nedeštruktívneho skúšania materiálov a konštrukcií a v dynamike plošných konštrukcií. Napísal vyše sto odborných vedeckých príspevkov do domácich aj zahraničných časopisov. Jeho manželka Oľga, rodená Šteučeková bola tiež stavebnou inžinierkou, ktorá pracovala na Ústave ekonomiky a organizácie stavebníctva ako samostatný vedecký pracovník. Ním zavedené metódy a postupy sa bežne uplatňujú nielen pri diagnostikovaní vlastností diaľničných vozoviek, ale použili sa napr. aj pri kontrole zhutnenia hrádzí Vodného diela Gabčíkovo počas jeho výstavby. Jeho metódy laboratórnych skúšok na vzorkách sa uplatnili a uplatňujú pri nedeštruktívnom zisťovaní dynamických vlastností rôznych väzko-pružných materiálov a zemín. Za svoju prácu bol ocenený okrem iného plaketou Aurela Stodolu (SAV) a Stanislava Bechyněho (ČSAV) za zásluhy o rozvoj technických vied. V roku 2005 bol Ing. Gustáv Martinček, DrSc. zaradený medzi významné osobnosti SAV.

Martin Martinček

(*1. 12. 1861 Liptovský Peter - †13. 9. 1922 Liptovský Peter)
podnikateľ, člen spolkov

V Liptovskom Petre si v roku 1895 postavil poschodový dom so spomínaným hostincom na prízemí. Tu sa hrávali ochotnícke divadelné predstavenia a organizovali rôzne kultúrne a spolkové podujatia. Od roku 1888 bol pokladníkom Pohrebného spolku murárov v Budapešti a od roku 1892 mal na starosti aj základinu knižnice ev. a. v. školy v Petre. Mal 13 detí, z toho päť synov.

Peter Martinček

(*11. 11. 1885 Liptovský Peter - †6. 2. 1945 Sabinov)
staviteľ, verejný činiteľ

Jeden zo synov Martina Martinčeka. Po získaní základného vzdelania sa stal murárom a neskôr študoval na priemyselnej škole v Budapešti. Neskôr ako vyučený palier pracoval v Budapešti a pri výstavbe Popradu, Spišskej Novej Vsi a Prešova. Na sklonku 1. svetovej vojny sa presťahoval do Spišskej Starej Vsi, kde si postavil projektovú kanceláriu a tehelňu. Po narukovaní na front počas vojny bol v Poľsku viackrát ranený a dlho sa liečil v Tešíne. Po vzniku Československej republiky neprijal ponúkané miesto šarišského župana ani úrad v Podkarpatskej Rusi, ale išiel pracovať za vedúceho hlavného skladu tabaku v Sabinove, kde bol niekoľko rokov aj starostom. V období druhej svetovej vojny bol členom tunajšieho ilegálneho národného výboru. Od Vianoc roku 1944 bol gestapom väznený. Prechod frontu prežil v Liptovskom Petre. Po návrate do Sabinova zahynul spolu s nevestou a dvoma vnúčatami v rozvodnenej rieke pri autohavárii. V Sabinove bola jeho menom neskôr pomenovaná hlavná ulica a v roku 1946 bol in memoriam vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939. Bol ženatý so Zuzanou Porubjakovou. Z ich manželstva sa narodili 2 synovia: Dušan Martinček a Martin Martinček (*30. 1. 1913) právnik a výtvarný fotograf pôsobiaci v Liptovskom Mikuláši. Z druhého manželstva s vdovou Žofiou Hlaváčovou, rodenou Porubjakovou, sestrou prvej manželky sa narodili syn Milan a dcéra Soňa.

Dušan Martinček

(*14. 10. 1910 Jamník - †20. 12. 1994 Bratislava)
akademický maliar

Syn Petra Martinčeka. Bol akademickým maliarom. Po získaní základného vzdelania študoval na prešovskom kolégiu. Neskôr odišiel za stavebného učňa a v roku 1929 zmaturoval na odbornej staviteľskej škole v Bratislave. Krátko pracoval v projektovej kancelárii M. M. Harminca v Bratislave a po roku odišiel študovať na Vysokú školu architektúry pri Akadémii výtvarných umení v Prahe, ktorú ukončil v roku 1934. Neskôr pracoval ako pedagóg a riaditeľ Vyššej škole staviteľskej v Prešove. Po druhej svetovej vojne pracoval vo vedúcich funkciách rôznych stavebných závodov. V rokoch 1958 - 1976 pracoval v Projektovom ústave pre rekonštrukciu pamiatkových objektov a úpravu areálu Bratislavského hradu. Svoje články publikoval v rôznych časopisoch a za svoju činnosť bol ocenený viacerými pamätnými medailami a plaketami.

Martin MartinčekMartin Martinček

(*30. 1. 1913 Liptovský Peter - †2. 5. 2004 Liptovský Mikuláš)
právnik, fotograf

Narodil sa ako druhé dieťa v rodine staviteľa. Detstvo však prežil na Spiši – v Spišskej Starej Vsi a Šariši. Stredoškolské vzdelanie ukončil maturitou v roku 1931 na gymnáziu v Prešove. V roku 1937 úspešne dokončil štúdium na právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v Bratislave. V roku 1947 sa oženil s akademickou maliarkou Ester Šimerovou. Po skončení druhej svetovej vojny sa spolupodielal na vytváraní a následnom fungovaní štátnych orgánov, Povereníctva spravodlivosti a financií, ako aj Slovenskej Národnej rady. Po februári 1948 čelil rôznym falošným obvineniam a bol nútený stiahnuť sa z verejného života. Odišiel do Liptovského Mikuláša, kde pracoval najskôr ako bagrista v tehelni, neskôr na slepačej farme a v Komunálnych službách. Od roku 1952 pracoval v Dome osvety a veľkom mierou sa podieľal na zriadení Múzea Janka Kráľa, ktorého sa stal riaditeľom. Od roku 1957 bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Bratislave. Ako profesionálny fotograf začal pracovať, keď sa mu splnil jeho detský sen, až vo veku 48 rokov.

Pavol Michaelis

(*po r. 1640 Liptovský Peter - †1680 Torganu, Nemecko)
kňaz, spisovateľ

Narodil sa v rodine roľníka niekedy po roku 1640. Po štúdiách v Prešove a na zahraničných univerzitách ho v roku 1667 povolali za učiteľa na tamojšie protestantské kolégium. Učil v nižšej triede poetiku podľa univerzity v Giessene, grécku gramatiku podľa Wellera, aritmetiku a so žiakmi rozoberal diela Horatia, Vergilia a Dietrichove Institutiones Catecheticae. Podľa dobových informácií bol veľmi talentovaným hudobníkom. Počas pôsobenia v Prešove v rokoch 1665-1672 publikoval väčšinou latinské príležitostné svadobné aj pohrebné verše spolu s inými básnikmi. Keď sa v roku 1673 začalo takzvané desaťročné prenasledovanie evanjelikov musel z Prešova odísť. Ako exulant pôsobil v poľských mestách Brzeg a Wroclaw, neskôr v nemeckom Lipsku, Wittenbergu a Jene. Tu ho v roku 1678 korunovali za kráľa básnikov a krajania mu venovali pri tejto príležitosti oslavné verše v spise: Paulo Michaelis echo Salana amicorum Ienensium exhibita, dum laurum poeticum consequeretur. V Lipsku a Jene vyšli tlačou veršované gratulácie jeho krajanov a priateľov k úspešnej promócii, medzi iným aj od Jána Búria, neskoršieho kazateľa v Liptovskom Ondreji. Pavol Michaelis neskôr žil v Lipsku a v Torgau na Labe, kde uviedol svoju komédiu Actus dramaticus de cryptocalvinistis. Za jej úspešné uvedenie dostal od tamojšieho kurfirsta odmenu sto toliarov. Neskôr žiaľ a melanchóliu utápal v alkohole a život skončil v biede v roku 1680.

Ján Palkovič

(*4. 11. 1892 Liptovský Peter - †28 .4. 1931 Martin)
projektant, podnikateľ

Pochádzal z rodiny staviteľa Jána Palkoviča a matky, dcéry Jána Hlavaja. Základné vzdelanie získal v rodisku a meštianskej škole v Liptovskom Hrádku. Popri zamestnaní vyštudoval Vyššiu staviteľskú školu v Budapešti a v roku 1920 zložil staviteľskú skúšku v Prahe. Ešte ako študent praxoval u svojho otca na stavbe Slovenského národného múzea v Martine. Neskôr bol praktikantom v stavebnej kancelárii prof. Hofhausera a architekta M. Harminca v Budapešti. V roku 1921 bol spoluzakladateľom firmy Hlavaj-Palkovič-Uličný v Martine. Harmincovi pomáhal pri stavbe kostolov v Báhoni (1914) a Liptovskej Porúbke (1915), ako aj pri stavbe Szontághovho sanatória v Novom Smokovci (1917). Neskôr projektoval a staval viacero budov po celom Slovensku ako napríklad: Advokátska komora v Martine (1923 - 1924), Nemocenská poisťovňa v Martine, Hotel Slovan v Martine (1923 - 1924), Matica slovenská (1924 - 1925), Krajinská nemocnica v Martine, kúpeľný hotel Grand v Turčianskych Tepliciach (1926), evanjelické kostoly v Liptovskom Trnovci (1925), Východnej, Liptovskej Kokave (1928), škola v Mošovciach (1930). Jeho manželkou bola MUDr. Mária Kraumanová.

Ctibor Reiskup

(*14. 4. 1929 Liptovský Peter - †2. 2. 1963 Roháče, okres Dolný Kubín)
športovec

Narodil sa v rodine notára Elemíra Reiskupa a jeho manželky Kamily Gažovej, kultúrnej pracovníčky. Základné vzdelanie získal v obci, neskôr študoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Na pedagogickej fakulte v Bratislave študoval telesnú výchovu. Od roku 1953 bol asistent a neskôr odborný asistent na Katedre telesnej výchovy SVŠT v Bratislave. Venoval sa veslovaniu. V rokoch 1948 - 1956 pretekal za Slovan Bratislava, od roku 1957 za Sláviu SVŠT. Bol prvým Slovákom, ktorý sa stal v roku 1956 majstrom Československa vo veslovaní, neskôr bol viacnásobným československým reprezentantom na zahraničných podujatiach. V roku 1956 reprezentoval Československo na olympijských hrách v Melbourne. Jeho najväčším úspechom bolo získanie zlatej medaily na ME v roku 1956 na Blede a bronzovej medaily na ME v roku 1957 v Duisburgu. V roku 1956 sa stal majstrom športu. Po skončení aktívnej činnosti bol vedúcim trénerom veslárskeho oddielu SVŠT. Pričinil sa výrazne o rozvoj vysokoškolskej telovýchovy a športu. Tragicky zahynul na zimnom výcvikovom kurze. Od roku 1964 sa v Piešťanoch organizuje memoriál Ctibora Reiskupa.

Ján Uličný Kotráň

(*12. 3. 1801 Liptovský Peter - †11. 5. 1872 Liptovský Peter)
murár

Vyučil sa priamo v Pešti. Ako majster - predák pracoval na stavbách v starej Bratislave a vo Viedni. Z vlastných úspor založil v Liptovskom Petre v roku 1859 nadáciu 2000 zlatých, z úrokov ktorej poskytoval v súrnych a potrebných prípadoch pôžičky na veľmi nízky úrok.

Peter Uličný

(*25. 4. 1891 Liptovský Peter - †12. 4. 1978 Martin)
staviteľ, podnikateľ

Narodil sa v rodine murára Jána Uličného Čungu a Zuzany Čatlošovej. Po získaní základného vzdelania v rodisku sa vyučil za murára. V rokoch 1910 - 1914 študoval na vyššej stavebnej škole v Budapešti. V roku 1916 zložil diferenciálnu maturitnú skúšku v Budapešti a v roku 1920 staviteľskú skúšku v Prahe. V rokoch 1913 - 1914 pracoval ako kreslič pre M. M. Harminca v Budapešti. V rokoch 1916 - 1919 bol samostatným stavbyvedúcim pri stavbe Hubkovho sanatória v Novom Smokovci, ktorú staval M. M. Harminc. V rokoch 1921 - 1948 bol spolumajiteľom stavebnej firmy Hlavaj-Palkovič-Uličný v Martine. Po znárodnení firmy bol od roku 1948 pracovníkom Okresného stavebného podniku v Martine.

Pavol VongrejPavol Vongrej

(*27. 6. 1935 Liptovský Peter - †15. 11. 2001 Bratislava)
literárny historik, publicista, literárny vedec

Základnú školu vychodil v rodisku. V roku 1953 maturoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1953 – 1958 študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po štúdiách dva roky učil na gymnáziu, od roku 1960 pôsobil v Matici slovenskej v Martine v rôznych funkciách, prevažne v Literárnom archíve. Po roku 1968 nesmel publikovať. Od roku 1973 žil v Bratislave a pracoval v Matici slovenskej. Od roku 1997 bol na dôchodku. Svoje bádateľské úsilie zameral na pramenný výskum slovenskej romantickej literatúry. Prvú knižnú publikáciu o Matici slov. Z vôle ľudu zrodená (1963) pripravil s M. Kováčom, potom spoločne s A. Maťovčíkom vydal výber z matičných literárnoarchívnych zbierok Slovenská literatúra v rukopisoch (1963). Napísal knižnú esej Janko Kráľ – básnik búrlivák (1966). Zostavil antológiu z neznámej romantickej poézie Keby si počul všetky tie víchrice… (1966), vydal monografiu Dielo Sama Vozára (1967), knižnú esej o Sládkovičovi Diamant v hrude (1970), sprístupnil neznámy rkp. Jána Botta Čachtická pani (1978), vydal Listy Jána Bottu (1983), knihu pramenných štúdií o Kráľovi, Kalinčiakovi, Bottovi, Sládkovičovi, Hodžovi Zlomky z romantizmu (1982) i básnickú zbierku Ako hosť (1998), výber z celoživotnej básnickej tvorby. Na vydanie pripravil 4. zv. zobraných spisov Jozefa Škultétyho O romantizme (1987), životný príbeh Jána Botta opísal v beletrizovanej eseji Súdny deň básne (1986) a dramatické osudy Janka Kráľa v eseji Syn sveta (1989), obe spoločne v 2. vydaní pod názvom Dvaja romantici (1994). Edične pripravil výber z tvorby Karola Kuzmányho Sláva šľachetným (1993). Autor štúdie Literárna história v Matici slovenskej (1988), biografickej eseje o M. M. Hodžovi Vyhnanec (2000). Posmrtne vyšla jeho biografia K. Kuzmányho Kto za pravdu… (2002), do tlače pripravil komentovanú básnickú epopeju M. M. Hodžu Matora (2003).

Facebook

Odber noviniek