Ochotnícke divadlo - história Prečítať

Ochotnícke divadlo v Liptovskom Petre

Od roku 1903 bola zaznamenaná v Liptovskom Petre systematická a dobre zorganizovaná divadelná aktivita. Takýto intenzívny pohyb v pomerne malej liptovskej obci nebol spravidla iba vecou šťastnej náhody, ale mal svoje príčiny a korene, ktoré sa žiada bližšie osvetliť.

Liptovský Peter patril medzi typické takzvané murárske obce horného Liptova. Charakterisktickou vlastnosťou týchto obcí bolo, že približne od 18. storočia odchádzala veľká časť mužov na stavebné práce do bližšieho i ďalšieho okolia /východné Slovensko, Spiš, Novohrad, Orava, Turiec/, pričom časť stavebných robotníkov našla dlhodobé pracovné uplatnenie v hlavnom meste Uhorska Budapešti, ale aj v iných maďarských mestách/ Ostrihom, Szeged, Debrecen a i. /Iste i tieto okolnosti mali vplyv na formovanie kultúrneho povedomia.V obci po veľkom požiari v roku 1875 boli vystavané “múranice“ – tehlové domy, pri ktorých uplatnili svoje skúsenosti „zo sveta“.

V roku 1901 dal Ján Hlavaj /1879-1963/ podnet, aby sa v obci založil Čitateľský spolok, na pôde ktorého sa rozvinula aj bohatá divadelná činnosť. Jeho predsedom sa stal Michal Čatloš. Spoluzakladateľom a neskôr režisérom bol Peter Krivoš – Beluš /1880 – 1971/.

8. februára 1903 „vo väčšej izbe vo mlyne u Vozárikov“ bola premiéra hry slovenského dramatika Pavla Socháňa Civilné manželstvo v réžii Jána Hlavaja. Na Vianoce v tom istom roku pripravil Ján Hlavaj ďalšie divadelné predstavenie, hru K. Moreho Nič s podtitulom Obrazy z dedinského prostredia, v ktorej účinkovalo 19 hercov a vo vedľajších úlohách 10 štatistov /sluhovia, slúžky, poľovníci a iní/.  Ďalšie  dve divadelné predstavenia sa odohrali 14. februára 1904 v rámci fašiangového večierka, po ktorom nasledovala tanečná zábava v priestoroch Martinčekovho hostinca, kde sa hrávalo až do roku 1909. Od roku 1911 sa hrávalo na stálom, i keď malom javisku, v miestnostiach Vozárikovie hostinca. V predných miestnostiach bolo pohostinstvo a obchod s koloniálnym tovarom a vzadu „divadelná sála“. Pokrok bol v tom, že sa po predstavení nemuselo javisko rozoberať a aj skúšať sa dalo priamo na javisku. V sále u pani Vozárikovej sa účasť na divadelných predstaveniach pohybovala od 70 do 100 divákov. Po dokončení stavby obecného domu v roku 1930 sa hrávalo v tejto divadelnej sále. Mala 300 miest na sedenie a v rámci prvého otváracieho predstavenia  sa 2. novembra 1930 vybralo za vstupné 2 560 korún.

Po odchode Jána Hlavaja do Martina v roku 1905 sa jeho režisérskym nasledovníkom stal Peter Krivoš – Beluš, ktorý stál na čele peterského divadla skoro dve desaťročia.

Divadelníci si javisko ozdobovali čečinou a papierovými stužkami. „Kulisy“ robili zo žihľavových vriec, ktoré dievčatá pozošívali a Peter Čatloš-Petrovie na ne namaľoval príslušnú dekoráciu. Oponu namaľoval tiež Peter Čatloš – Petrovie  podľa juhoslovanskej pohľadnice. Stoličky na prvé predstavenia sa vždy zháňali po celej dedine. Na predstavenia prichádzali aj hostia z okolitých obcí – Jamníka, Liptovského Jána, Liptovského Hrádku, Pribyliny a ďalších obcí Liptova. V zime prichádzali na saniach a bolo sa im treba postarať o kone a umiestniť ich v maštaliach. Čitateľský spolok mal svoj vlastný adresár, podľa ktorého posielal pozvánky na predstavenia. Tak sa stávalo, že na predstavenia do Liptovského Petra chodievali Dr. Emil Stodola, Metod Bella, Dr. Ján Ružiak, Rehor Uram Podtatranský a iní významní slovenskí národovci.

O vysokom stupni organizačných schopností peterských divadelníkov svedčí aj skutočnosť, že mali na každé predstavenie vytlačenú pozvánku. Tlačili ich Klimeš a Pivko v L. Mikuláši, po r. 1912 v kníhtlačiarni F. Klimeš v L. Mikuláši. Od r. 1912 sa aj číslovali v poradí, v akom boli uvádzané. Pozvánky sú vkusne upravené, text je vysádzaný veľmi dobrou slovenčinou a pri každej hre je uvedený aj autor, čo na pozvánkach z iných obcí často chýba.

Pre prvé predstavenia zadovažovali sa kroje medzi ľuďmi v obci a z okolia. Čitateľský spolok začal od roku1904 zhromažďovať divadelnú garderóbu. Z výťažku prvých vystúpení zakúpili modré súkno a biely flanel na nohavice, kúpili tiež čierne súkno na slovenské lajblíky a k tomu ešte tri širáky, šable a iné rekvizity. Tieto veci používali peterskí ochotníci ešte v rokoch druhej svetovej vojny. Pri prechode frontu sa stratili. Ženské kroje, hlavne čepce so širokou háčkovanou čipkou, chodili si herečky požičiavať do Jakubovian. Maskovať prichádzal hercov holič z Litovského Hrádku, ktorý túto prácu robil za vopred dohovorený honorár.

Repertoár ochotníkov v Liptovskom Petre do prvej svetovej vojny svedčí o vysokých nárokoch a dobrom vkuse tých, ktorí hry vyberali, ale svedčí aj o dobrom vkuse obecenstva. Ich činnosť však nemala také pochopenie úradov. Žandári počúvali pod oknami, úrady zakazovali hrať po slovensky. Napríklad na divadelné predstavenie Drotár v roku 1906 slúžny Arpád Kiszely nechcel vydať povolenie. Predstavenie neodporúčal hrať ani v nasledovnom roku. Preto boli vyslaní členovia spolku pod vedením advokáta Jána Ružliaka do Liptovského Mikuláša až na úrad Liptovskej stolice, no márne. Nesúhlas tamojších úradov zlomila až osobná intervencia vtedajšieho richtára Michala Uličného Belluša. Predstavenie bolo nakoniec povolené s podmienkou, že sa na pozvánku uvedie „Súkromné divadelné predstavenie“, pozvánka sa zachovala a okrem spomínaného je tam uvedené aj to, že „prístup majú len pozvaní“.

V období prvej svetovej vojny divadelná činnosť v Liptovskom Petre nebola zaznamenaná. Prvou hrou, ktorú v Petre po vojne v roku1919 odohrali, bola hra Jána Hollého s názvom Černová, opisujúca tragické udalosti, odohrávajúce sa pri vysviacke černovského kostola v roku 1907. Je zaujímavosťou, že si v skoro čisto evanjelickom prostredí zvolili hru z katolíckeho prostredia a navyše s cirkevnou tématikou. Podľa spomienok vtedajších hercov mali najväčšie problémy so zháňaním kostýmov kňazov po okolitých katolíckych farách. V roku 1920 uviedli Tajovského hru Statky-Zmätky. V tomto období sa ochotnícky súbor úplne omladil, pretože v záznamoch už nie sú uvedené mená spred vojny. Aj v nasledujúcom období uvádzali peterskí ochotníci zaujímavé a hodnotné hry autora Fera Urbánka, ale aj Timravinu Pávu, Socháňovho Renegáta, Stodolove hry Belasý encián a Jožko Púčik a jeho kariéra a Tajovského Nový život.

Po roku 1932 žáner hraných hier kvalitatívne poklesol, pretože sa väčšinou hrávali hry, ktorých cieľom bolo rozosmiať publikum. Až po roku 1937 sa kvalita žánru začína dvíhať. Organizátorov divadelnej činnosti - režisérov aj hercov sme zverejnili na nástenkách v priľahlých priestoroch. Vo vojnovom období 1944 – 45 sa divadlo nehralo. Prvá hra po oslobodení sa hrala na Vianoce 1945. Bola to hra Bačova žena od I. Stodolu. Režisérkou tohto obdobia bola Darina Abrahámová. V tomto období sa na profesionálnu dráhu začali uberať rodáci z Liptovského Petra: Vladimír Kostovič - člen Novej scény v Bratislave a Peter Gažo - člen činohry Štátneho divadla v Košiciach.

Po týchto úspešných rokoch nastala v Petre štvorročná odmlka a od roku 1955 sa začína hrať pod režijným vedením Oľgy Cibuľovej.

Začiatkom 60.-tych rokov 20. storočia sa stal vedúcim divadelného krúžku režisér Ján Švolík. Po ňom sa vedúcou osobnosťou stal Ján Jurík, rodák z Pribyliny.

Novodobú divadelnú históriu začalo písať v roku 2015 divadlo f*ACTOR pod režijným vedením Mgr. Art. Michala Tomasyho. Súbor pripravil autorskú inscenáciu Obec roka. Inscenácia bola inšpirovaná Gogoľovým Revízorom a filmami o českej a slovenskej dedine. Najväčším zdrojom nápadov však bolo pozorovanie života a ľudí z dedín, obcí a miest od Tatier k Dunaju. V komédii si každý mohol násť to svoje a vôbec nezáleží na tom, či pochádza z Liptova, Záhoria či z Horehronia. Humor je pripravený a predostieraný jednoducho, no nie lacno. Slovenskú dedinu nezobrazuje dedinsky. Na divadelných postupových súťažiach je súbor veľmi úspešný. 

Prvé divadelné predstavenie sa v Liptovskom Petre hralo 8. februára 1903 vo väčšej izbe v mlyne u Petra Vozárika.

Hrala sa hra Pavla Socháňa s názvom Civilné manželstvo pod režijným vedením Jána Hlavaja.

V hre sa predstavili: Oľga Bellová, Želmíra Bellová, Mária Bellová , Marína Hlavajová, Zuzana Zaťková, Ilona Vozáriková, Ema Martinčeková, Eva Debnárová, Emília Medlová, Michal Hlavaj, Jozef Hlavaj, Ján Čatloš st., Ján Čatloš Ovčiarik, Jozef Uličný, Peter Martinček, Jozef Gažo, Peter Zaťko Kohút a Adam Debnár.